Home Návody Nepriama metóda pointácie komét
Nepriama metóda pointácie komét Tlač
Napísal užívateľ Administrator   
Štvrtok, 26 Marec 2009 11:06

Pri fotografickom pozorovaní komét je dôležité, aby snímka zachytila jadro, komu a prípadne i chvost kométy v čo najkratšom čase. Z toho jednoznačne vyplýva nutnosť pointovať fotografickú komoru či astrograf na kométu. Ak má kométa jasné a výrazné jadro, resp. oblasť blízko jadra, nie sú pre amatérov takéto snímky problémom. I v prípade väčšej, ale zreteľne viditeľnej komy si môžeme pomôcť metódou "Tangent X-hairs" (Svoreň, J.: Meteorické správy SAS pri SAV č. 7, str. 33). Čo však robiť, ak je kométa slabá, bez viditeľného jadra a s nevýraznou komou? Pri malej vzdialenosti od Zeme, a teda veľkom pohybe kométy voči hviezdam, je potom amatér postavený pred dilemu, či má fotografovať čo najkratšou expozíciou a pointovať na hviezdy, čo však vyžaduje veľký priemer objektívu - alebo exponovať dlhšie cez prístroj s kratším ohniskom, čo zase neprispieva k veľkosti kométy na negatíve.

Ani jedna z týchto možností nie je vyhovujúca, preto v praxi amatér obyčajne volí kompromis. Pokúsime sa preto oboznámiť čitateľov s nepriamou metódou pointovania komét pomocou hviezd, ktorú používame aj na našej hvezdárni.

V praxi mávajú pointačné okuláre ohniskové doštičky s rôznymi typmi vrypov, prípadne iba tenké vlákna, obvykle natiahnuté kolmo na seba. Základnou podmienkou pre používanie našej metódy pri pointovaní je znalosť uhlového priemeru zorného poľa (či jeho časti, vymedzenej vláknami alebo vrypmi v ohniskovej doštičke) pointačného okuláru. Môžeme ho pomerne presne určiť z času prechodu hviezd v blízkosti svetového rovníka pomocou vzťahov medzi uhlovou a časovou mierou:

p″ (v oblúkových sekundách) = 15 t (s)        (1)

kde t (s) je nameraný čas prechodu hviezdy pri nepohyblivom ďalekohľade v sekundách. Ďalšou podmienkou je určenie uhlovej rýchlosti kométy (napr. v oblúkových sekundách za hodinu), ktorú vypočítame z efemeridy (predpovede) presne podľa vzťahov sférickej trigonometrie:

cos s = sin d1. sin d2 + cos d1. cos d2 . cos (a1 - a2)        (2)

kde indexy 1 a 2 zodpovedajú plohám kométy v čase t1 a t2 . V praxi je však pohyb komét obvykle pomalý a vystačíme s približným vyjadrením:

n″ = 3600 .√ (15.da. cos d)2 + (dd ) 2        (3)

kde da je hodinová zmena rektascenzie kométy v hodinách a dd je hodinová zmena deklinácie kométy v stupňoch, v čase čo najviac sa približujúcom okamihu expozície. Výslednú expozíciu potom dostaneme ako podiel priemeru zorného poľa pointačného ďalekohľadu či jeho časti p″ a uhlovej rýchlosti pohybu kométy n″ v oblúkových sekundách za hodinu:

expozícia = p″ : n″        (4)

výsledok je v hodinách, čo ľahko prevedieme na minúty.

Pri ďalšom postupe budeme predpokladať, že väčšina pointačných ďalekohľadov sú refraktory Keplerovho typu, v ktorých je obraz stranovo i výškovo prevrátený. Pripravíme si fotografickú komoru a v blízkosti kométy si vyhľadáme vhodnú pointačnú hviezdu, ktorú umiestnime do stredu okulára, daného priesečníkom vlákien alebo vrypov. Vláknový kríž nastavíme otáčaním okulára v objímke tak, aby sa zvolená hviezda pri dennom pohybe oblohy (nehybný ďalekohľad!) pohybovala po jednom z vlákien. Pohyb kométy voči hviezdam má svoju zložku ako v rektascenzii, tak i v deklinácii a preto takto nastavenú polohu vlákna opravíme o pozičný uhol, ktorý určíme z pomeru:

          dd
tan P = ––––––––––––
          15. da . cos δ

O tento uhol pootočíme vlákno pointačného okulára, po ktorom sa hviezda pohybovala denným pohybom oblohy doprava, ak deklinácia kométy klesá a doľava, ak rastie. Správnosť nastavenia vlákna skotrolujeme tak, že hviezdu nastavíme do stredu okulára a necháme ju opäť prechádzať denným pohybom cez okulár: medzi miestom zmiznutia na jeho okraji a vláknom by mal byť vypočítaný uhol. Ak napokon rozdelíme vlákno okulára na počet častí, zodpovedajúci počtu minút expozície, nastavíme hviezdu na okraj poľa a vlákno, môžeme otvoriť závierku a exponovať. Pri začiatku expozície spustíme stopky a hviezdu posúvame (napr. v minútových intervaloch) tak, aby sa pohybovala po vlákne, a aby sa čas, ktorý ukazujú stopky zhodoval s "časom", ktorý ukazuje hviezda na hlavnom vlákne. O smere pohybu rozhoduje smer pohybu kométy voči hviezdam. Ak rektascenzia klesá, začíname na ľavom okraji poľa a posúvame hviezdu po vlákne doprava, ak rastie, začíname vpravo a posúvame po vlákne doľava. K uľahčeniu rozdelenia vlákna na zodpovedajúci počet minút expozície využívame všetky jeho nepravidelnosti. Relatívne výhodnejšia v tomto ohľade je osvetlená ohnisková doštička s vrypmi, na ktorej sú osvetlené i jemné častice prachu, ktoré v tomto prípade vykonávajú záslužnú činnosť - slúžia ako orientačné body pri rozdelení vlákna na časti.

RNDr. Miroslav Znášik,
Kozmos 2/1987, str. 104–105

 

Valid XHTML and CSS.