Home
České a slovenské kométy
Napísal užívateľ Pavol Rapavý   
Štvrtok, 14 Marec 2013 09:19

Dlhoočakávaná kométa PanSTARRS (C/2011 L4) je už pozorovateľná aj z našich zemepisných šírok.

Hvezdárne v Žiari nad Hronom, Rimavskej Sobote a Banskej Bystrici v spolupráci s firmou TROM PIAROVÁ pripravili brožúrku Rok 2013 v očakávaní jasných komét a skladačku o kométach vydala Hvězdárna v Úpici, ČAS a SMPH. Sú však aj kométy, ktoré boli objavené z nášho územia či našincami. A nie je ich málo. Inšpiráciou nám bol príspevok J. Tichej v Astronomickej ročenke 1996.

 

V roku 1952 na VIII. valnom zhromaždení Medzinárodnej astronomickej únie v Ríme bolo Československo vyhlásené za kometárnu veľmoc. Zásluhu na tom mali predovšetkým objavy tatranských komét, ktoré uskutočnili pracovníci observatória na Skalnatom Plese a Lomnickom štíte po 2. svetovej vojne.

70 komét objavených v rokoch 1946 – 1959 na celom svete, pripadlo 18 na observatóriá  na Skalnatom Plese a Lomnickom štíte, na observatórium Mt. Palomar v USA 13 objavov a na ostatné svetové observatóriá po 5 alebo menej. Pracovníci ústavu si pripísali na svoje konto plné dve tretiny všetkých vizuálnych objavov, vrátane tých, ktoré bolo možné pozorovať len z južnej pologule. Medzinárodný ohlas týchto objavov bol výnimočný.

Prvou tatranskou kométou bola kométa 1946 II (Pajdušáková-Rotbart-Weber) objavená 30. mája 1946 z observatória Skalnaté Pleso a poslednou 1959 IX (Mrkos) objavená  3. decembra 1959 z Lomnického štítu.

 

Komét, ktoré sa však viažu (objaviteľom alebo miestom objavenia) k „nášmu“ územiu (Česko a Slovensko) je však viac, no inšpiráciou bol pekný článok J. Tichej v Astronomickej ročenke 1996.

 

V nasledujúcom prehľade sú kométy zoradené podľa nového označenia komét. Prehľad bol spracovaný z množstva dostupných zdrojov na internete (napr. 1, 2, 3, 4) a už neexistujúceho časopisu Říše hvězd). Informácie o jednotlivých osobnostiach sú uvedené vždy pri prvej kométe daného objaviteľa, s láskavým súhlasom autora boli použité aj texty z knihy L. Druga: Dejiny astronómie a Slovensko. Poďakovanie patrí doc. Svoreňovi za overenie niektorých údajov. V zozname sú aj dve kométy (Jurlof-Achmarov-Hassel a Whipple-Bernasconi-Kulin), ktoré boli objavené nezávisle našimi pozorovateľmi, no správa o ich objave do vtedajšej centrály a tak prišla neskoršie.

Tabuľkový prehľad je na konci tohto príspevku.

 

Ďalšie informácie budú priebežne dopĺňané, za podnety ďakujeme.

 

 

D/1826 D1 = 1826 I = 3D/Biela

 

Kométu objavil 27. 2. 1826 večer Wilhelm von Biela v pevnosti Josefov u Jaroměře malým ďalekohľadom vo východnej časti Rýb, 7º nad α Psc ako objekt s jasnosťou 8,5 mag.

Svoj objav oznámil v liste z 2. 3. 1826, ktorý bol uverejnený v 2. prílohe 92. čísla Astronomische Nachrichten aj so správou J. F. A. Gambarta z Marseille z 9. 3. Bielove správy z 13. a 23. 3. obsahovali ďalšie jeho pozorovania tejto kométy, parabolické elementy dráhy a správu o nepochybnej identite s kométami z rokov 1772 a 1805 a určenie jej obežnej doby na 6,75 rokov. Výpočty robil Biela  ako aj jeho pražský učiteľ J. Morstadt.

Príbeh tejto kométy však začína už skôr. V marci 1772 ju prvýkrát pozoroval J. L. Montaigne v Limoges vo Francúzsku, neskôr ju nezávisle našiel v novembri 1805 aj J. L. Pons v Marseille,  A. Bouvard a. S. G. Huth. Pri návrate v roku 1805 sa 9. 12. priblížila k Zemi len na 0,0366 AU, čo je piate najtesnejšie priblíženie zo všetkých známych komét.

Kométa sa stala slávnou postupným rozpadom na dve časti, ktoré boli pozorované pri návratoch v rokoch 1846 a 1852. Je to jediný prípad, keď bol rozpad kométy pozorovaný pri dvoch nasledujúcich návratoch. Posledné známe pozorovanie urobil O. Struve v Petrohrade v septembri 1852. V rokoch 1872, 1885 a 1892 kométa už pozorovaná nebola, no bol zaznamenaný výrazný meteorický roj v čase, keď Zem križovala dráhu kométy. Meteorický roj je dnes známy ako Andromedidy (alebo Bielidy). Prvé pozorovanie Andromedíd je zo 6. 12. 1741, meteorické dažde boli pozorované v rokoch 1872 a 1885. Počas maxima 27. 11. 1885 bol v Prahe prvýkrát meteor zachytený aj fotograficky L. Weinekom.

B. Marsden publikoval možné dráhy kométy Biela, neúspešne po nej pátral aj L. Kohoutek. Dnes považujeme kométu za stratenú alebo neexistujúcu, v katalógoch má označenie 3D/Biela. Historické zaujímavosti sú v článku Z. Sekaninu „Štěpení a rozpad kometárních jader“.

 

Barón Wilhelm von Biela (1782 – 1856) je posledným potomkom významnej protestanskej šľachtickej rodiny pôvodom z Česka. Jeho predok Friedrich von Biela bol jedným z 27 popravených šľachticov na Staromestskom námestí v roku 1621. Wilhelm von Biela študoval na vojenskej škole v Drážďanoch a po účasti v napoleonských vojnách sa presťahoval do Prahy. V Prahe študoval astronómiu pod dohľadom Aloisa Martina Davida, riaditeľa pražského Klementina. Ako dôstojník rakúskej armády bol v rokoch 1824 – 1826 v pevnosti Josefov, kde si postavil malú súkromnú pozorovateľňu na bašte č. 37.

 

Ďalšie informácie: o kométe BielaAndromedidáchsúvise kométy s meteorickým rojom.

 

Na Bielovu počesť bol pomenovaný asteroid (2281) Biela (1971 UQ1), ktorý objavil 26. 10. 1971 L. Kohoutek v Hamburgu.

 

 

C/1851 P1 = 1851 III = Brorsen

 

Svoju 4. kométu objavil vizuálne neskoro večer 1. 8. 1851 dánsky astronóm Theodor Brorsen v Žamberku vo východnej časti Poľovných psov asi 5º severovýchodne od guľovej hviezdokopy M 3 ako objekt 7,5 mag. Kométa prešla perihéliom 26. 8. vo vzdialenosti 0,98 AU a bola pozorovaná do 31. 8. 1851.

 

Brorsen študoval právo, neskôr aj astronómiu, pracoval na hvezdárňach  v Kieli a Altone pri Hamburgu, kde objavil 20. 7. 1847 aj svoju najznámejšiu kométu 23P/Brorsen-Metcalf. Koncom roka 1847 prijal ponuku baróna Johna Parisha (John Parish von Senftenberg), ktorý mal v Žamberku vo východných Čechách (nemecný názov Senftenberg) súkromné observatórium. Po Parishovej smrti v roku 1858 sa dedičia rozhodli observatórium zrušiť a prístroje predať aj napriek Brorsenovej ponuke, že bude pracovať zdarma. Brorsen pokračoval vo svojej práci v Žamberku vlastnými prístrojmi až do roku 1870, kedy sa vrátil do rodného mesta.  Za svoje prvé tri kométy dostal Brorsen zlatú medailu dánskeho kráľa Kristiána VIII., venoval sa problematike zodiakálneho svetla, tento jav ako prvý správne vysvetlil, publikoval aj prvé výsledky o protisvite a zodiakálnom moste.

 

 

C/1851 U1 = 1851 IV = Brorsen

Svoju piatu poslednú kométu objavil Brorsen v Žamberku ráno 22. 10. 1851 ako jasný objekt 4 mag v Poľovných psoch. Perihéliom prešla už 1. 10. vo vzdialenosti len 0,14 AU a pozorovateľná bola až do 20. 11.

 

Ďalšie informácie sú v článku Komety Theodora Brorsena.

 

Na Brorsenovu počesť bol pomenovaný asteroid (3979) Brorsen (1983 VV1), ktorý objavil 8. 11. 1983 A. Mrkos na Kleti a pomenovanie navrhla J. Tichá.

 

 

C/1939 H1 = 1939 III = Jurlof-Achmarov-Hassel

 

Kométa bola objavená 15. 4. 1939 vizuálne bez ďalekohľadu ako objekt 3 mag v blízkosti M 31, 5 dní po prechode perihéliom. Kométu súčasne s objaviteľmi našiel ako nový objekt nezávisle aj náš Emil Buchar, no jeho správa prišla do centrály len o niečo neskoršie a štvrté meno objaviteľa sa neprideľuje.

Na počesť prof. Buchara bol pomenovaný asteroid (3141) Buchar (1984 RH) objavený A. Mrkosom na Kleti 2. 9. 1984.

 

 

C/1942 C1 = 1942 IV = 1942a = Whipple-Bernasconi-Kulin

Kométa bola objavená fotograficky vo Vlasoch Bereniky už 25. 1. 1942 Whippleom v Harvard College Observatory (Shapleyov oznam v cirkulári IAU č. 899) ako objekt 10 mag, 2º severovýchodne od M 64. Nezávislý objav urobil 11. 2. aj M. Bernasconi (Como, Taliansko) a 13. 2. G. Kulin (Budapešť, Maďarsko).

18. 2. o 19 UT kométu Zenovom nezávisle objavil aj Antonín Bečvář na Štrbskom Plese, jeho informácia však dorazila do centrály v Kodani neskôr.

 

Circulaire No. 900 (1942 Feb. 20., Elis Strömgren): We have received a telegram from the State Observatory Štrbské Pleso, Slovakei, that Dr. Becvar has found a new comet as follows: Feb. 18th 19h U.T. α =11h47m, δ = +16º3´, Coma 0,5º.

 

Pozn. A. Bečvář sa stal členom ČAS 9. 5. 1944. V tento deň bol za člena ČAS prijatý, ešte ako študent, aj Z. Ceplecha.

 

 

C/1946 K1 = 1946 II = 1946d = Pajdušáková-Rotbart-Weber

 

Prvá tatranská kométa, objavená Ľudmilou Pajdušákovou 30. 5. 1946 ráno počas pravidelnej prehliadky oblohy ako objekt 7 mag. Kométa mala typický kometárny vzhľad s chvostom 0,75º a nachádzala sa v Labuti v blízkosti hviezdy 42 Cyg. Jej vlastný pohyb bol veľmi rýchly 26´/hodinu. Použitý bol ďalekohľad Somet Binar 25x100, ktorý observatórium získalo len niekoľko dní predtým.

O 7 hodín neskôr ju objavil aj David Rotbart vo Washingtone a ďalší deň aj Anton Weber v Berlíne.

Kométa bola objavená 19 dní po prechode perihéliom, pohybovala sa po retrográdnej dráhe. Na Skalnatom Plese bola pozorovaná 17 dní až do 15. 6. 1946. V maxime dosiahla 6 mag a krátko po objave bola pozorovateľná aj voľným okom, 5. 6. bol pozorovaný náznak dvojitého chvosta.

 

Ľ. Pajdušáková, Skalnaté Pleso: Kométa 1946d

(ŘH XXVII,1946, č. 7, str. 151 – 152)

 

To, čo sa zdá byť niekedy vo vede nejakým zvláštnym objavom, je v skutočnosti len výsledok systematickej práce, který skôr, alebo neskôr sa musí dostaviť. Tak i objav kométy 1946d musíme brať ako ovocie dlhých nočných hodín presedených pri prehliadkach oblohy, ktoré sú časťou programu nášho ústavu.

Prehliadky oblohy sa začaly systematicky robiť klasickým hľadačom Secrétan, ktorý sa zdal byť vrcholom dokonalosti prístrojov tohto druhu, lebo mal veľkú svetelnosť a značné zorné pole. Lenže tento monokulár unavoval veľmi jedno oko, preto bol za nejaký čas vymenený za krásny trieder (Srb a Štys) s ktorým sa daly s omnoho menšou námahou robiť i niekoľkohodinové prehliadky. Ale pokrok techniky nám vložil do rúk k tomu účelu eště dokonalejší binokulárny prístroj Binar fy Somet, s veľkou svetelnosťou, s veľkým zväčšením a pomerne veľkým zorným poľom. Tak dokonalý prístroj, ľahko ovládateľný, neunavujúci, neostal u nás v noci ani chvíľočku zaháľať. S veľkým nadšením sme robili prehliadky a čoskoro bol tu i výsledok. Pri jednej systematickej prehliadke v noci 29./30. mája, pri 11-tej prehliadke Binarom, ktorý bol u nás 10 dní starý, a 36-tej prehliadke mojej, našla som v Cygnu veľmi blízko hviezdy 52 s krásnou hmlovinou Cirrus Cygni kométu. Bola takej veľkosti, že by sa bola bývala našla i divadelným kukátkom.

Hneď po objavení – vôbec nebolo pochýb, že ide o kométu pre jej charakteristický tvar - urobili sme už sa ranného šera v kopulách dve expozície, pomocou ktorých sme zistili polohu, určili približnú rýchlosť a smer pohybu. Ráno sme objav hlásili telegraficky do Kodane a na všetky hvezdárne.

Kométu sme na Skalnatom Plese neustále fotografovali a vizuálne pozorovali. Len 17 dní ju bolo možné pozorovať a z toho len 7 dní fotografovať. Za tak krátky čas získali sme 27 negatívov, a to 4 jednohodinové expozície, 4 polhodinové expozície a ostatné celkom krátke, vhodné na určenie presných pozíc.  Pointovanie veľmi znesnadňoval jej neobyčajne rýchly pohyb, ktorý, ktorý sa dal tušiť i v zornom poli Binaru. Spočiatku robila denne až 12º, striedajúc temer každým dňom iné súhvezdie. Teraz jej denný pohyb sa meria už len na minúty.

Pri objavení bola asi 7m a tvar mala celkove veľmi charakteristický: hlava bez jádra a chvost asi 3/4º dlhý. V nasledujúce dni jej veľkosť stúpala na 6m, a bola pozorovateľná i voľným okom. Od 2. júna jej veľkosť začala klesať. 5. júna bol pozorovaný náznak rozdvojenia chvostu a tento tvar si podržala až do konca možnosti pozorovania na Skalnatom Plese. Posledné vizuálne pozorovanie bolo 15. júna, po ktorom nám zmizla v hlbinách priestoru.

 

Z knihy L. Druga: Dejiny astronómie a Slovensko

 

RNDr. Ľudmila Pajdušáková, CSc. sa narodila 29. júna 1916 v Radošovciach pri Senici. Študovala na Reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Neskôr, v rokoch 1935 – 1936, získala na súkromnom učiteľskom ústave kvalifikáciu pomocnej učiteľky. Vyučovala na ľudovej škole vo Vinosadoch (1936 – 1937), v Slepčanoch (1937 – 1939), na meštianke v Štiavniku (1939 – 1940), v Brevništi (1940 – 1942) a v Trenčianskej Teplej (1942 – 1944). Od 1. 7. 1944 začala pracovať v Štátnom observatóriu na Skalnatom Plese (dnes AsÚ SAV). V roku 1950 ukončila štúdium astronómie na UK v Bratislave. Vedeckú hodnosť CSc. získala v roku 1966.

V rokoch 1958 – 1979 bola riaditeľkou Astronomického ústavu SAV. Pod jej vedením sa dobudovalo observatórium na výskum slnečnej koróny na Lomnickom štíte. Pajdušáková sa po celý svoj život usilovala o vybudovanie dôstojného stánku pre astronómiu v Tatranskej Lomnici, s ktorým sa začalo na sklonku jej života v roku 1979 v Starej Lesnej. Zaoberala sa výskumom Slnka, prejavmi slnečnej aktivity a ich vplyvom na Zem. Spolu s manželom A. Mrkosom bola spoluautorkou unikátneho Fotografického atlasu hviezdnej oblohy, ktorý vznikol na Skalnatom Plese v rokoch 1947 – 1959. Do povedomia slovenskej verejnosti sa zapísala objavom 5 nových komét v rokoch 1946 – 1953. Za svoju činnosť dostala rad ocenení, medziiným aj Rad práce (1956), Keplerovu a Kopernikovu medailu ČSAV (1973), Zlatú plaketu Dionýza Štúra za zásluhy v prírodných vedách (SAV, 1976) a iné.

Podieľala sa aj na založení astronomického časopisu Kozmos (1970), ktorý vydáva Slovenská ústredná hvezdáreň v Hurbanove a na vzniku mnohých ľudových hvezdární na Slovensku. Slávnostne otvorila 4. 10 1977 aj hvezdáreň v Rimavskej Sobote, prvú účelovú stavbu hvezdárne na Slovensku. Stála pri vzniku Slovenskej astronomickej spoločnosti (1959) a v rokoch 1962 – 1974 bola jej predsedníčkou. Podporovala aj expedície za úplnými zatmeniami Slnka. Napísala monografiu o M. R. Štefánikovi (1970), publikovala viac než 20 pôvodných vedeckých prác, desiatky odborných prác a viac než 100 článkov vedeckopopularizačného charakteru. V rokoch 1961 – 1963 bola členkou Svetovej rady mieru. Od roku 1967 bola členkou Medzinárodnej astronomickej únie. Ľ. Pajdušáková zomrela 6. októbra 1979 vo Vyšných Hágoch, pochovaná je v Tatranskej Lomnici.

 

Na počesť Ľ. Pajdušákovej bol pomenovaný asteroid (3636) Pajdušáková, ktorý 17. 10. 1982 objavil na Kleti A. Mrkos

 

 

C/1947 F2 = 1947 III = 1947c = Bečvář

 

Kométa objavená Antonínom Bečvářom na Observatóriu Skalnaté Pleso A. Bečvářom 27. 3. 1947 pri jeho 219. prehliadke oblohy. V čase objavu bola v Drakovi, mala 9 mag a difúzny vzhľad s priemerom 4´.  Napriek rušivému svitu Mesiaca v okolí prvej štvrte sa ju podarilo zachytiť aj fotograficky 28. a 30. 3. Až nasledujúci deň kométu pozorovali mimo Československa v USA.

 

RNDr. Antonín Bečvář  (1901 – 1965), astronóm a klimatológ, inicioval výstavbu observatória na Skalnatom Plese. Je autorom preslávených atlasov hviezdnej oblohy (Atlas Coeli Skalnaté Pleso, Atlas Eclipticalis, Atlas Borealis a Atlas Australis) a neobyčejného Atlasu horských mrakov.  V roku 1945 Bečvář so spolupracovníkmi na Skalnatom Plese objavil nový meteorický roj Umidy. Frekvencia dosiahla v maxime 88 meteorov za hodinu (M. Plavec, Říše hvěd XXXII, 1951, str. 103 – 104).

 

Z knihy L. Druga: Dejiny astronómie a Slovensko

 

Kdo má jen zcela malý kousek vlastního (nebo nevlastního) místa na zeměkouli k dispozici, nebude váhat a postaví pro svůj dalekohled stálou observatoř, byť sebejednodušší a skromnější, neboť ta jediná mu učiní astronomická pozorování příjemnými a umožní mu vážnější práci i snadnou přípravu k ní.

Antonín Bečvář sa narodil 10. júna 1901 v Starej Boleslavi (dnes súčasť Brandýsa nad Labem). Tam strávil väčšinu svojho života, tam navštevoval aj základnú školu a gymnázium. Kvôli ťažkej chorobe z detstva (záškrt a šarlach), ktorá mu navždy zdeformovala chrbticu, vysokoškolské štúdiá na Karlovej univerzite v Prahe absolvoval s prerušením v rokoch 1925 – 1934. Ani v období prerušenia štúdií nebol nečinný. S pomocou priateľov vybudoval v Brandýse malé observatórium, okolo ktorého sa sústredila jedna z najlepších skupín vtedajších pozorovateľov meteorov. Skupina pracovala v meteorickej sekcii Československej astronomickej spoločnosti (ČSAS). V Brandýse nad Labem začal robiť aj meteorologické pozorovania. Prvé meteorologické pozorovanie zaznamenal v septembri 1922, od roku 1926 pozoroval počasie už systematicky. (Od roku 1931 patrila táto stanica do československej synoptickej siete.) Rozširoval aj svoje astronomické observatórium. Naučil sa brúsiť astronomické zrkadlá a vďaka svojej vytrvalosti, zručnosti a trpezlivosti si postavil ďalekohľad, reflektor systému Newton s priemerom objektívu 25 cm. Na tej istej montáži mal namontované aj dva menšie ďalekohľady s priemerom 15 a 13 cm. O svojich skúsenostiach v tejto oblasti sa podelil s čitateľmi časopisu Ríše hvězd.  S veľkým ohlasom sa stretol jeho seriál 30 článkov Z dílny hvězdáře amatéra, ktoré publikoval v rokoch 1936 – 1942. Veľa priaznivcov si získalo aj jeho 42 populárnovedeckých článkov o planétach a telesách Slnečnej sústavy v časopise Naší Přírodou, z rokov 1938 – 1940.

Optiku reflektoru jsme si vybrousili sami. Považuji broušení zrcadel za nejkrásnější práci astronomickou; věřte mně, že je velký rozdíl v tom, díváte-li se na nebe objektivem, který jste si koupili, či který jste udělali, a to nejen v tom, jak vidíte.

Antonín Bečvář v časopise Ríše hvězd.

Po zlepšení zdravotného stavu Bečvář ukončil štúdium 14. decembra 1934 získaním titulu doktor prírodných vied v odbore klimatológia. Jeho doktorská práca má názov Soustavy mraku a krátkodobá prognosa povětrnosti v Čechách. V septembri 1935 prijal ponuku prof. S. Hanzlíka a stal sa asistentom na Meteorologickom ústave Karlovej univerzity v Prahe. Roku 1937 profesor Alois Gregor odporučil dr. Bečvářa za klimatológa na Štrbské Pleso. Nastúpil  3. mája v tom istom roku. Ako klimatológ pôsobil v Štátnych kúpeľoch  až do roku 1943. Hneď po nástupe si na terase hotela Kriváň zriadil pozorovateľňu, kde postavil svoje ďalekohľady z Brandýsa. Podarilo sa mu zriadiť horské observatórium, svoju druhú hvezdáreň. Sníval o nej od roku 1933, keď v Starom Smokovci pozoroval meteorický roj Leonidy. Dr. Bečvář mal aj ďalšie koníčky: fotografoval prírodu a oblohu. Poeticky ladená farebno-fotografická publikácia Vysoké Tatry (Matica Slovenská, Martin, 1948) bola v tom čase najkrajšou knihou o Tatrách. Druhý koníček bol ešte výraznejší. Do istej miery i vďaka nemu stojí observatórium na Skalnatom plese (bol vášnivý turista a milovník hudby). Na Skalnaté pleso si dal lanovkou vyviezť klavírne krídlo.

Uskutočniť výstavbu observatória vo Vysokých Tatrách pomohlo dr. Bečvářovi niekoľko skutočností: vláda nového štátu mala záujem na propagácii dobrého mena Slovenska v oblasti vedy a kultúry; na Lomnický štít bola takmer dokončená výstavba lanovky; na stavbu observatória v Bratislave Štefánikova slovenská astronomická spoločnosť už pred vojnou vyzbierala značné prostriedky, ktoré sa po dohode mohli na stavbu nového observatória využiť; v Prešove bol uložený v tom čase najväčší ďalekohľad v Československu (60 cm reflektor firmy Zeiss). Po Viedenskej arbitráži bol v roku 1938 staroďalský ďalekohľad demontovaný a mal byť presunutý do Čiech. Tento zámer sa však neuskutočnil, ďalekohľad uskladnili v Prešove, kde sa ho ujal starosta Prešova dr. A. Duchoň. Ten bol aj majiteľom súkromného astronomického observatória (1932). Stavbu visutej lanovky na Lomnický štít presadzoval v 30. rokoch minulého storočia, v záujme rozvoja turistiky najmä Ing. Országh, riaditeľ Štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici. Projekt na výstavbu lanovky na Lomnický štít podali 13. novembra 1934 a v roku 1937 už bola ukončená časť lanovky na Skalnaté pleso. Vybudovanie lanovky bolo pre výstavbu observatória na Skalnatom plese najpodstatnejšie.

Dr. Bečvář začal v apríli 1940 s prieskumom terénu na Skalnatom plese. Prieskum predchádzali stretnutia a rozhovory jednak s Dr. A. Duchoňom, o možnostiach inštalovať uskladnený ďalekohľad v plánovanom observatóriu v Tatrách, a jednak s Jozefom Sivákom, vtedajším ministrom školstva, ktorý výstavbu hvezdárne na Skalnatom plese podporoval a v roku 1940 aj presadil vo vtedajšej vláde. Pri stavbe observatória sa použili aj peniaze z celonárodnej zbierky na výstavbu Štefánikovej hvezdárne v Bratislave (cca 2 milióny vtedajších korún). Zbierku iniciovala Štefánikova astronomická spoločnosť, založená v roku 1936 v rámci kampane za postavenie hvezdárne v hlavnom meste Bratislave.

Niet snáď jediného kultúrneho štátu na tejto Zemi, ktorý by nemal hvezdáreň pre vedeckú prácu astronomickú, nebolo preto ťažko kladne rozhodnúť o myšlienke, či Slovensko má postaviť hvezdáreň alebo nie. Zložitejšie bolo určiť, kde tento nový vedecký ústav postaviť, pretože o túto možnosť sa uchádzali dve veľké mestá – Prešov aj Bratislava. Vzdialenosť od veľkých svetiel a nadmorská výška sú dve hlavné podmienky pre observatórium dnešnej doby. Postaviť novú hvezdáreň pri meste by bolo neodpustiteľné už z toho dôvodu, že Slovensko je krajina plná hôr. ...Zhoda okolností si so mnou tak nezaslúžene zahrala, že toto je už tretia – a myslím, posledná – hvezdáreň, ktorú mi bolo dopriate realizovať. Konštatujem s dokonalou úprimnosťou, že pre túto svoju najodvážnejšiu myšlienku som našiel dokonalé pochopenie na všetkých stranách, na ktoré som sa obrátil, a najúčinnejšiu pomoc i u ľudí, ktorí nikdy predtým nemali príležitosť priblížiť sa ku kráľovskej vede a jej problémom. Ak sa nám dielo podarí dokončiť, bude to zásluha i mnohých anonymných ľudí. Boli sme si od prvého okamiku vedomí, že dielo nebudujeme len pre súčasnosť, tým menej pre jednotlivcov.

Dr.  Bečvář vo svojom článku o naliehavosti výstavby novej hvezdárne (1941).

O precíznosti postupu dr. Bečvářa pri diplomatickom boji o novú hvezdáreň svedčí aj skutočnosť, že vďaka pomoci poetky M. Haľamovej (aj s manželom žila v tom čase vo Vyšných Hágoch) sa dokonale naučil aj po slovensky. Prvé práce na stavbe vysokohorského observatória na Skalnatom plese (1 780 m n. m. – tretie najvyššie položené observatóriom v Európe) sa začali v roku 1940. Hoci bola vojna, stavba postupovala veľmi rýchlo. Už v roku 1943 bola hvezdáreň v prevádzke. Päťtonovú montáž a Zeissov 60 cm ďalekohľad inštaloval v novej kupole observatória a bez akejkoľvek dokumentácie mechanik V. Kiss. A tak sa 19. septembra 1943 uskutočnilo aj prvé pozorovanie slnečnej fotosféry.

Za jeden z úspechov Bečvářovej diplomacie sa považuje aj záchrana hvezdárne pred zničením na sklonku vojny. Nemecký dôstojník vyzval 23. januára 1945 osadenstvo hvezdárne, aby ju opustili, pretože v nasledujúci deň ju Nemci vyhodia do povetria. Dr. Bečvář, ktorý plynne hovoril po nemecky, dôstojníka napokon uhovoril. Argumentoval tým, že nemecká armáda nezničila ani stánok astronómie v Pulkove vo vtedajšom Leningrade. Pomohlo mu aj zlé počasie. Pre veľký vietor sa nemecké komando nemohlo dostať lanovkou na Skalnaté pleso. Po prechode frontu a obnovení dodávok elektrickej energie bola 9. júla 1945 činnosť observatória obnovená.

Po oslobodení mal ústav štyroch pracovníkov, z toho jedného s vysokoškolským vzdelaním. (Okrem dr. Bečvářa pracovali na observatóriu spomínaný mechanik V. Kiss, údržbár M. Alman a kuchárka. Pred skončením vojny nastúpila na observatórium aj Ľudmila Pajdušáková. V roku 1946 prišli na observatórium  dr. Antonín Mrkos a technik Eugen Borš. Po skončení vojny tu praxovali aj študenti astronómie z Karlovej univerzity v Prahe, Miroslav Plavec, Vladimír Vanýsek, Ľubor Kresák a ďalší).

V roku 1948 sa zápas o charakter novej Československej republiky dotkol aj observatória. V tom čase sa preverovali  nielen osoby, ale aj vedecké programy. Kritické pripomienky k vedeckému programu prichádzali aj z Čiech. Dr. Bečvář to v roku 1950 vyriešil predčasným odchodom do rodného Brandýsa. Nie kvôli politickej nespoľahlivosti, ale preto, že isté odborné kruhy mu nedokázali odpustiť výstavbu nového observatória na Skalnatom plese. Svedčí o tom aj pasáž z jeho listu, ktorý napísal už roky predtým (29. augusta 1939) M. Hartmanovej: „...Kontakt s Čechami a Čechy se uvolnil a namnoze docela rozpadl v důsledku nových poměru. Čeští astronomové dokonce bojují proti stavbě nové hvězdárny a já jsem nucen bojovat proti nim. Prof. Svoboda z pražské techniky poslal ministerstvu dopis proti Skalnatému plesu, bůhví z jakého popudu a na základe čí informace!“ (z knihy Š. Kovářa: Antonín Bečvář, astronom, který miloval mraky, 2001).

Dr. Bečvář po návrate do Brandýsa nad Labem pokračoval v tvorbe a publikovaní hviezdnych atlasov. V nadväznosti na Atlas Coeli 1950,0 Skalnaté Pleso vydal v roku 1958 Atlas Eclipticalis, ktorý zobrazuje hviezdy v rovníkovom páse s deklináciou od +30 do -30 stupňov. V rokoch 1962 a 1964 vyšli Atlas Borealis  a Atlas Australis, ktoré zobrazujú cirkumpolárne oblasti. V týchto atlasoch je zaznamenaných celkom 325 000 objektov a pri ich zostavovaní mu pomáhala len manželka.

Antonín Bečvář zomrel 10. januára 1965 v Brandýse nad Labem.

 

… Smrťou Dr. Antonína Bečvářa stratili československí astronómovia jedného zo svojich najvýznamnejších kolegov a svet najvýznamnejšieho tvorcu astronomickej kartografie všetkých čias...

Prof. Z. Kopal (v nekrológu A. Bečvářovi, Nature, May 1, 449).

 

Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia bola vydaná kniha Štěpána I. Kolářa: Antonín Bečvář astronom, který miloval mraky (ISBN 80-902897-2-X).

Ďalšie informácie: 1, 2

 

Na počesť A. Bečvářa bol pomenovaný asteroid (4567) Bečvář, ktorý objavila na Kleti M. Mahrová 17. 9. 1982. Jeho meno má aj kráter na Mesiaci.

 

 

C/1947 Y1 = 1948 II = 1948a = Mrkos

 

Kométa objavená 20. 12. 1947 Antonínom Mrkosom na Skalnatom Plese v súhvezdí Had, 5º pod M 5 ako difúzny obláčik 9,5 mag.  Pozorovanie urobil medzi mrakmi, tušil, že hmlistý obláčik bude kométa. V nasledujúcich týždňoch bolo počasie nepriaznivé a tak kométu znovu našiel až 18. 1. 1948. Nájsť stratenú kométu nebolo jednoduché, trvalo mu to dva dni. Našiel ju až v Herkulovi pri svojej 161. prehliadke oblohy (tieto už mali 240 pozorovacích hodín). V tom čase už mala 10 mag, bola s centrálnou kondenzáciou, priemerom asi 20´´ a jemným chvostom dlhým necelý stupeň. Objav teda oznámil do Kodane, no riskoval, že kométu objavil už niekto iný. Nestalo sa tak a kométa dostala pomenovanie len po Mrkosovi a označenie C/1947 Y1.

Článok o tejto kométe napísal E. Buchar v Říši hvězd XXIX, (1948) č. 8, str. 57 – 60.

 

Doc. RNDr. Antonín Mrkos, CSc. (1918 – 1996) český astronóm, pôsobil na observatóriách na Skalnatom Plese (1946 – 1950) a Lomnickom štíte (1950 – 1961), manžel Ľ. Pajdušákovej, no manželstvo nevydržalo dlhé odlúčenie a rozpadlo sa. V rokoch 1957 – 1959 a 1961 – 1963 sa zúčastnil dvoch expedícií v Antarktíde. Od roku 1965 bol na observatóriu Kleť.

Ďalšie informácie: 1, 2

 

Na počesť A. Mrkosa bol pomenovaný asteroid (1832) Mrkos, ktorý objavil 11. 8. 1969 L. Černych v Naučnom (Krymské astrofyzikálne observatóriem, Ukrajina)

 

 

C/1948 E1 = 1948 V = 1948d = Pajdušáková-Mrkos

Kométa objavená Ľ- Pajdušákovou a A. Mrkosom 13. 3. 1948 na Skalnatom Plese binarom Somet 25x100, ako objekt 10 mag v juhovýchodnej časti súhvezdia Herkules.

 

 

P/1948 X1 = 1948 XII = 1948 n = 45P/Honda-Mrkos-Pajdušáková

Kométu objavil 3. 12. 1948 amatérsky astronóm Minoru Honda (Kurashiki, Okayama, Japonsko) 15 cm reflektorom ako difúzny objekt 9 mag vo východnej časti Hydry. Pohybovala sa pomaly juhozápadne a nezávislý objav zo Skalnatého Plesa urobili v noci 6./7. 12. Ľ. Pajdušáková a A. Mrkos Sometom 25x100. Kométa bola bez chvosta a výraznejšej centrálnej kondenzácie.

Je to prvá tatranská periodická kométa (P = 5,25 roka), patrí k Jupiterovej rodine komét a križuje zemskú dráhu. Okrem roku 1959 bola pozorovaná pri všetkých návratoch.

6. 2. 1996 prešla od Zeme len vo vzdialenosti  0,15 AU, no najbližšie bola 15.8. 2011 sa kométa tesne priblížila k Zemi na 0,06 AU a pri jej ďalšom návrate v roku 2017 nás od nej bude 11. 2. deliť len 0,08 AU.

Skoršie sa predpokladalo, že existuje súvis tejto kométy s meteorickým rokom α Kaprikornidy.

Ďalšie informácie: 1

 

 

C/1951 C1 = 1951 II = 1951a = Pajdušáková

Kométa objavená Ľ. Pajdušákovou 4. 2. 1951 binokulárom 25x100 na Skalnatom Plese. Pri objave bola v Delfínovi ako hmlistý obláčik priemeru 1´ s centrálnou kondenzáciou, jasnosťou 8,5 mag a chvostom kratším ako 1º (ŘH XXXII, 1951, č. 3, str. 49).

 

 

P/1951 H1 = 1951 IV = 1951f = 41P/Tuttle-Giacobini-Kresák

 

 

Kométa objavená Ľuborom Kresákom na Skalnatom. Plese 24. 4. 1951 Sometom 25x100 v severnej časti Raka ako plošne pomerne veľký plošný objekt bez jadra a chvosta s jasnosťou 10,5 mag ((ŘH XXXII, 1951, č. 5, str. 97).

Začiatkom mája Kresák kométu identifikoval s kométami pozorovanými v rokoch 1858 a 1907 a následne stratenými. Pri tomto návrate bola pozorovaná dlhšie obdobie (24. 4. – 4. 8. 1951) a jej dráha sa spresnila natoľko, že sa viac nestratila. Bola pozorovaná i v ďalších návratoch v r. 1973, 1978 a 2001.

Prvý kométu pozoroval Horace Parnell Tuttle 3. 5. 1858 na Harvard College Observatory, Cambridge, Massachusetts,USA. Pozorovaná bola do 2. 6. 1858. Podľa výpočtov bolo zrejmé, že sa jedná o periodickú kométu. Z pozorovaného 30 dňového oblúka vychádzala doba obehu kométy na 5,8 až 7,5 roka. Pri nasledujúcom návrate sa ju nepodarilo nájsť a stratila sa. Pri ďalších 9 návratoch pozorovaná nebola, znovu ju objavil až 1. 6. 1907 Michel Giacobini v Nice, Francúzsko 40 cm ďalekohľadom ako pomerne slabý objekt. Naposledy bola pozorovaná 14. júna v Alžíri. Až po 20 rokoch si A. Crommelin všimol podobnosť dráh oboch komét a predpovedal jej návrat na roky 1928 a 1934. Nepodarilo sa ju nájsť a zase bola považovaná za stratenú. Až po ďalších 8 návratoch ju objavil Kresák, dráha sa spresnila a kométa už bola pozorovaná aj pri všetkých ďalších návratoch. V roku 1973 kométa upútala pozornosť astronómov svojimi dvoma mimoriadnym zjasnením až o 9 mag. Obežná doba kométy je 5,42 roka, 5. 4. 2017 sa k Zemi priblíži na 0,15 AU, bude cirkumpolárna v dosahu binokulárov.

Ďalšie informácie: 1, 2, 3, 4

 

Prof. RNDr. Ľubor Kresák, DrSc. (1927 – 1994), slovenský astronóm, prvý profesor astronómie, zakladateľ vedeckej školy zaoberajúcej sa vzájomnými súvislosťami jednotlivých populácií medziplanetárnych telies. Študenti si cenili nielen jeho odbornosť ale aj hlboko ľudský prístup. Manžel Margity Vozárovej – Kresákovej.

 

Z knihy L. Druga: Dejiny astronómie a Slovensko

 

Ľubor Kresák sa narodil 23. augusta 1927 v Topoľčanoch. Po absolvovaní Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, kde získal aj titul doktora prírodných vied (1951), pracoval do roku 1955 v Astronomickom observatóriu na Skalnatom plese. Spolupracoval s prof. V. Guthom, ktorý mal naňho veľký vplyv. V rokoch 1952 – 1955 prednášal astronómiu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. V roku 1955 sa stal vedúcim Oddelenia medziplanetárnej hmoty Astronomického ústavu SAV v Bratislave a začal prednášať astronómiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Titul kandidáta vied získal v roku 1957, o štyri roky neskôr sa habilitoval, doktorom vied sa stal v roku 1967. O rok neskôr ho zvolili za člena korešpondenta SAV a v roku 1988 za člena korešpondenta ČSAV. V roku 1993 sa stal prvým slovenským profesorom astronómie. V Astronomickom ústave SAV vykonával funkciu zástupcu riaditeľa.

Prof. Ľubor Kresák sa venoval pozorovaniu komét, asteroidov a meteorov. Zaoberal sa ich priestorovým rozložením a pohybom, skúmal ich pôvod a vývoj. Objavil dve kométy: Tuttle–Giacobini–Kresák (1951) a  Kresák–Peltier (1954). Je autorom teoretických prác o evolučných vzťahoch medzi kométami, asteroidmi a meteoroidmi. Medzi jeho najvýznamnejšie výsledky patrí objasnenie procesu starnutia, dĺžky existencie a spôsobu zániku komét, objav a vysvetlenie rezonančných medzier v sústave komét, určenie hmotnosti sústavy asteroidov a objasnenie pôvodu Tunguzského meteoritu (tunguzskú katastrofu pravdepodobne zapríčinil úlomok Enckeho kométy). Jeho zásluhou sa Astronomický ústav zaradil medzi popredné svetové pracoviská výskumu medziplanetárnej hmoty. Prof. Kresák založil vedeckú školu v oblasti štúdia vzájomných súvislostí medzi jednotlivými populáciami medziplanetárnych telies, ktorá si získala uznanie v astronomickom svete. V roku 1961 sa stal úradujúcim predsedom komisie Medzinárodnej astronomickej únie (IAU) pre meteory a meteority a v rokoch 1973 – 1976 bol prezidentom komisie pre polohy a pohyb malých planét, komét a satelitov IAU. V roku 1975 sa stal členom riadiaceho výboru Medzinárodného programu pre výskum slnečnej sústavy. V roku 1979 ho zvolili za viceprezidenta IAU. Od roku 1958 bol členom a od roku 1971 podpredsedom Československého národného astronomického komitétu. Bol zakladajúcim členom Slovenskej astronomickej spoločnosti pri SAV a dlhoročným členom jej hlavného výboru. Ocenením Kresákovej vedeckej práce doma bolo udelenie Štátnej ceny v roku 1970.

Ľubor Kresák zomrel 20. januára 1994 v Bratislave.

 

Na počesť Ľ. Kresáka pomenovaný asteroid (1849) Kresák, ktorý objavil v Heidelbergu K. Reinmuth 14. 1. 1942.

 

 

C/1952 H1 = 1952 V = 1952c = Mrkos

Kométu objavil A. Mrkos na Skalnatom Plese 27. 4. 1952 binokulárnym ďalekohľadom 25x100 asi 10º západne od M 31. Objekt mal jasnosť 10 mag, bol difúzny, s centrálnou kondenzáciou, bez náznaku chvosta.

V cirkulári IAU č. 1357 je uvedený dátum 14. 5., no neskôr bola identifikovaná už z pozorovania 27. 4. a tak tento dátum je udávaný ako objavový.

 

Circulaire No. 1357

BUREAU CENTRAL DES TELEGRAMMES ASTRONOMIQUES.

UNION ASTRONOMIQUE INTERNATIONALE.

Adresse postale: Bureau Central des telegrammes astronomiques,

Observatory, Ostervold 3, Copenhagen K, Denmark.

Address telegraphique: Observatory Copenhagen.

COMET MRKOS (1952c)

A telegram from Dr. V. Guth announces that A. Mrkos, Statne Observatorium, Skalnate Pleso, has found a comet in the following position:

1952 UT                  R.A. (1952)   Decl.       Mag.

May 14  23h39.0m    23 57.7      +40 42       10

Object diffuse with condensation; nothing reported about tail.

Another position, presumably of the same comet but not verified, was given:

April 27 23h 0.0m    23 55.6   +42 34       10

Same description.

1952 May 16                    (1357)            Julie M. Vinter Hansen

 

 

C/1952 W1 = 1953 II= 1952f = Mrkos

Kométa objavená A. Mrkosom na Skalnatom Plese Sometom 25x100 28. 11. 1952 (podľa databázy komét) ako objekt 10 mag, v Panne. V telegrame doc. Gutha zverejnenom v IAUC 1383 je dátum 9. 12. 1952 o 3h 45m UT. V niektorých materiáloch je uvádzané, pravdepodobne nesprávne, miesto objavu Lomnický štít, kde sa A. Mrkos často zdržiaval. Observatórium na Skalnatom Plese však často navštevoval, kde chodieval za svojom manželkou L. Pajdušákovou.

 

 

C/1953 G1 = 1953 III = 1953a = Mrkos-Honda

Kométa objavená A. Mrkosom 12. 4. 1953 ráno na Skalnatom Plese v západnej časti Pegasa. V ďalekohľade Somet 25x100 bola kométa difúzna s priemerom 3´ a jasnosťou 9 mag. O 19 hodín neskôr kométu nezávisle objavil japonský amatérsky astronóm M. Honda 15 cm reflektorom (Kurashiki Observatory).

 

 

C/1953 X1 = 1954 II = 1953h = Pajdušáková

Kométa objavená Ľ. Pajdušákovou 3. 12. 1953 na Skalnatom Plese Sometom 25x100. Kométa bola v juhovýchodnej časti Veľryby ako slabý objekt 11 magnitúdy.

Podľa predbežných výpočtov mala kométa prejsť vo vzdialenosti 11 miliónov kilometrov od Slnka a očakávalo sa, že bude viditeľná aj voľným okom. Kométa, čo sa týka vývoja jasnosti, však bola sklamaním, po objave rýchlo strácala jasnosť. Silný pokles jasnosti oznamuje van Biesboeck a Jeffers 6. 1., nevylučujú možnosť jej rozpadu. V polovici januára ju už márne hľadali Jeffers na Lickovom observatóriu ako aj na vysokohorskom observatóriu Wendelstein, musela byť teda slabšia ako 14 mag. Keďže mala kométa zápornú deklináciu, najviac pozorovaní bolo z južnej pologule (Johannesburg)

(ŘH XXXV, 1954, č. 1, str. 2; č. 3, str. 49; ).

 

 

C/1954 M2 = 1954 XII = 1954d = Kresák-Peltier

Svoju druhú kométu objavil Ľ. Kresák 26. 6. 1954 večer na Skalnatom Plese Sometom 25x100 ako difúzny obláčik 10 mag v súhvezdí Pastier.

Nezávisle ju objavil 15 cm reflektorom aj americký amatérsky astronóm L. C. Peltier 29. 6. už ako jasnejší objekt 8 mag.

Pozn. v ŘH XXXV, 1954, č. 7, str. 145 je udávaný dátum objavu už 22. 6. a súhvezdie Panna.

 

 

C/1954 O1 = 1954 VIII = 1954f = Vozárová

 

Kométu objavila Margita Vozárová 28. 7. 1954 na Skalnatom Plese binarom 25x100. Je to

V čase objavu bola kométa cirkumpolárna v Žirafe, javila sa ako difúzny objekt s priemerom 4´, jasnosťou 9 mag a chvostom dosahoval dĺžku 1º (ŘH XXXV, 1954, č. 8-9, str. 181).

Je to druhá kométa objavená ženou na Skalnatom Plese

Na fotografii zhotovenej Kresákom a Vozárovou 1. 8. 1954 bol zachytený aj protichvost s dĺžkou 10´. Začiatkom augusta bol 20´ protichvost  registrovaný aj ďalším pozorovateľom (R. L. Waterfield, Cookov triplet 0,15-m, f/4.5, Ascot, Berkshire). Počas augusta a septembra viacerí pozorovatelia (Mitaki v Kyote a Steavenson v Cambridge) zaznamenali rýchle zmeny kómy a jasnosti v rozsahu 10 – 11,5 mag (ŘH XXXV, 1954, č. 10, str. 217). Kométu naposledy pozoroval Hamilton M. Jeffers na Lickovom observatóriu 18. 12. 1954.

 

RNDr. Margita Kresáková, CSc, rod.Vozárová (1927 – 1994), manželka Ľ. Kresáka. Po ukončení štúdia na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave v roku 1952 pracovala na observatóriu Skalnaté Pleso a od roku 1955 na Astronomickom ústave v Bratislave.

Ďalšie informácie: 1

 

Na počesť M. Vozárovej bol  pomenovaný asteroid (9821) Gitakresáková, ktorý objavili C. J. van Houten a I. van Houtenová na Mt. Palomare 26. 3. 1971.

 

 

C/1955 L1 = 1955 III = 1955e = Mrkos

Siedma Mrkosova kométa. V databáze komét je miestom objavu Skalnaté Pleso a Somet 25x100, no v správe v Říši hvězd (ŘH XXXVI, 1955, č. 8, str. 183 –186) je uvedený Lomnický štít. Kométa bola prvýkrát pozorovaná bez ďalekohľadu 12. 6. 1955 o 20. hodine ešte počas nautického súmraku v západnej časti Perzea, asi 5º od Capelly. Elongácia kométy od Slnka bola len 22º. Jasnosť bola odhadnutá na 3,5 mag, priemer komy 6´ a chvost dosahoval dĺžku 1º. Kométa bola cirkumpolárna, veľmi nízko nad obzorom, teda v nevýhodnej polohe pre väčšie a špeciálne prístroje.

V noci 13./14. 6. bola pozorovaná aj zo Skalnatého Plesa už ako difúzny objekt 5 mag, s centrálnou kondenzáciou a chvostom 1º. Do konca júna zoslabla na 6,5 mag. Prvé parabolické elementy vypočítal L. E. Cunningham, z ktorých vyplynulo, že kométa bola objavená 8 dní po prechode perihéliom, zaujímavý bol takmer kolmý sklon dráhy k ekliptike (86,3º).

 

 

P/1955 U1 = 1955 VII = 1955i = 18D/Perrine-Mrkos

Kométa objavená A. Mrkosom na Lomnickom štíte 19. 10. 1955 Sometom 25x100 ako difúzny objekt s centrálnou kondenzáciou a jasnosťou 9 mag v súhvezdí Rak.

I. Hasegawa (ŘH XXXVI, 1955, č. 12, str. 278)zistil, že sa jedná o znovuobjavenie periodickej kométy, ktorú pôvodne objavil 9. 12. 1896 C. D. Perrine (P/1896 X1) na Lickovom observatóriu (Mt. Hamilton, Kalifornia, USA) vizuálne ako objekt 8 mag s priemerom 5´ a dobre definovaným jadrom a chvostom 0,5º. Podrobnú identifikáciu s touto kométou urobil L. E. Cunningham.

Je to druhá tatranská kométa, u ktorej sa jednalo o znovunájdenie. Kométa má obežnú dobu 6,72 rokov, bola nájdená A. A. Kopffom (Heidelberg – Konigstuhl) pri jej návrate v roku 1909. Počas ďalších 6 návratov pozorovaná nebola a bola považovaná za stratenú.

Pri návratoch v rokoch 1962 a 1968 bola kométa pozorovaná ako slabý objekt, posledné pozorovanie je z januára 1969. Pri ďalších návratoch už pozorovaná nebola. v roku 1975 nebola nájdená ani na snímkach s limitnou magnitúdou 19. Návrat v roku 1995 bol najpriaznivejším od roku 1968, no jej znovunájdenie úspešné nebolo. Je možné, že kométa zanikla alebo je neaktívna a mimo dosahu pozorovacej techniky. Dnes je považovaná za stratenú.

Ďalšie informácie: 1

 

 

C/1956 E1 = 1956 II = 1956b = Mrkos

Kométa objavená A. Mrkosom 12. 3. 1956 ráno A. Mrkosom na Skalnatom Plese Sometom 25x100 ako difúzny objekt 9 mag bez centrálnej kondenzácie a chvosta v západnej časti Hada v blízkosti hranice s Hadonosom. Kométu pozorovala 16. 3. aj Ľ. Pajdušáková-Mrkosová. Jasnosť kométy v veľkým vlastným pohybom odhadla na 8 mag.

 

 

C/1957 P1 = 1957 V = 1957d = Mrkos

Kométa objavená voľným okom ráno už za ranného súmraku 29. 7. 1957 (dátum podľa databázy komét) A. Mrkosom na Lomnickom štíte ako difúzny objekt 3 mag s centrálnou kondenzáciou a chvostom asi 4º. Nachádzala sa v Blížencoch v blízkosti Polluxa s elongáciou od Slnka len 15º, 3 dni pred prechodom perihéliom. Je to najjasnejšia a najkrajšia tatranská kométa.

Nezávisle ju objavil aj Japonec Sukehiro Kuranago v Jokohame 29. 7. o 19. UT a pilot americkej leteckej spoločnosti P. Cherbak 31. 7. pri lete medzi Denwerom a Omahou. Ich správy o objave však prišli do centrály oneskorene. Cherbak si chcel ešte pozorovanie overiť 1. 8. ráno, informoval observatórium na Mt. Palomare, ale správa do Harvardu  a ďalej do Kodane prišla až 4. 8. Japoncova dorazila dokonca až v polovici augusta a tak kométa dostala meno len po Mrkosovi (podobná história objavu bola aj u kométy Skjellerup z roku 1927).

Okolo 3. 8. sa správy o objave množili aj od ďalších pozorovateľov, častokrát však boli zasielané na observatóriá, ktoré ich posielali ďalej aj keď si ich sami preverili. V. Vanýsek v článku Ještě o letošních dvou jasných kometách (ŘH roč. 38, 1957; č. 10, str. 232 – 233) píše podrobnejšie aj o ďalších pozorovaniach.

 

V článku L. Boušku (ŘH roč. 38, 1957, č. 9, str. 212je ako dátum objavu uvedený 2. 8. krátko po polnoci (poz.: tento údaj je pravdepodobne nesprávny). Na základe Mrkosovho telegramu našiel 2./3. 8. kométu aj S. Laustens v Kodani.  Podľa dánskych autorov mala kométa 4. 8. dokonca jasnosť 1 mag. Nezávislý objav urobili aj dvaja členovia Britskej astronomickej spoločnosti (C. H. Hare 3. 8. a W. A. Clark 4. 8.). Odhady jasnosti sú zaťažené pomerne veľkou chybou, nakoľko bola pozorovaní len za súmraku a nízko nad obzorom. Presné pozície boli získané na hvezdárňach v Kodani a Turku 4. – 6. 8., podľa ktorých Hoeg, Laustsen a Thernöe vypočítali efemeridu a elementy dráhy. Kométa sa pohybovala retrográdne (súčasná hodnota i = 93,94º) takmer kolmo k ekliptike Vzdialenosť od Slnka v perihéliu bola len 53 miliónov kilometrov a podľa článku v ŘH bola kométa objavená len asi 17 hodín po prechode perihéliom. Podľa pozorovania v Ondřejove z 10. 8. mala kométa jasnosť 1 mag a chvost s dĺžkou 5º. Svojou jasnosťou prekonala aj veľmi jasnú kométu Arend-Roland 1956h, ktorá bola pozorovateľná pre koncom apríla 1957 a bola v podobnej polohe ako Mrkosova. Obe kométy boli aj vďačným objektom pozorovania pre verejnosť na našich hvezdárňach a výrazne prispeli k popularizácii a záujmu o astronómiu.

Po perihéliu bola začiatkom augusta pozorovateľná na večernej aj rannej oblohe s mierne zahnutým prachovým chvostom a výrazným plazmovým chvostom so zložitou štruktúrou. Skvelé fotografie boli získané Schmidtovou komorou na Mt. Palomate v druhej polovici augusta so zložitou lúčovitou štruktúrou plazmového chvosta. Štruktúra chvostov pripomínala kométu Hale-Bopp, ktorá bola dobre viditeľná od nás v marci 1997.

(ŘH roč. 38, 1957; č. 10, str. 232 – 233)

 

 

C/1959 X1 = 1959 IX = 1959j = Mrkos

Kométa objavená ráno 3. 12. 1959 A. Mrkosom na Lomnickom štíte Sometom 25x100 ako difúzny obláčik 8 mag s centrálnou kondenzáciou v severnej časti Váh. Bola to posledná tatranská kométa. Objav nasledujúci deň potvrdila E. Roemerová (Flagstaff, Arizona, USA). Posledné pozorovanie kométy je z 26. 9. 1960.

 

 

C/1969 O1 = 1970 III = 1969b = Kohoutek

 

Kométa objavená fotograficky v súhvezdí Líštiška Lubošom Kohoutkom 26. 7. 1969 v Hamburku – Bergedorfe 0,8 m Schmidtovou komorou ako objekt 14 mag.

Do zoznamu „našich“ komét teda pribudla až po desiatich rokoch. Kométu našiel na fotografických platniach exponovaných v júli za účelom štúdia dvoch nov. Na fotografiách z februára 1971 bol zaznamenaný rozpad tejto kométy, dnes je označovaná ako C/1969 O1-A (Kohoutek).

 

RNDr. Luboš Kohoutek, CSc. (*1935), český astronóm, študoval na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne a Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Počas študentských čias sa zaujímal o medziplanetárnu hmotu, je jedným zo zakladateľov tradície meteorických expedícií u nás. Po vysokoškolských štúdiách nastúpil na Astronomický ústav ČSAV. So svojim školiteľom doc. L. Perekom publikovali prvý Katalóg galaktických planetárnych hmlovín, ktorý sa stal najcitovanejším dielom českých astronómov 20. storočia. V roku 1970 sa už nevrátil v dlhodobej stáže v Hamburgu. Pozorovacie pobyty na observatóriách Calar Alto a La Silla mu umožnili pôvodný katalóg rozšíriť a vydať tak v roku 2001 monumentálne dvojzväzkové dielo s homogénnymi údajmi o viac ako 1500 planetárnych hmlovinách.

Ďalšie informácie o L. Kohoutkovi a jeho kométach sú v článku J. Tichej a rozhovore I. Kürtiho.

 

Na počesť L. Kohoutka je  pomenovaný asteroid (1850) Kohoutek, ktorý objavil K. Reinmuth v Heidelbergu 23. 3. 1942.

 

 

C/1973 D1 = 1973 VII = 1973e = Kohoutek

Druhá Kohoutkova kométa objavená fotograficky 28. 2. 1973 v Hamburku – Bergedorfe 0,8 m Schmidtovou komorou ako objekt 14 mag, ktorý sa nachádzal v Levovi.

 

 

C/1973 E1 = 1973 XII = 1973f = Kohoutek

Kométa objavená L. Kohoutkom na fotografickej platni exponovanej 7. 3. 1973 0,8 m Schmidtovou komorou na observatóriu v Hamburku – Bergedorfe ako objekt s jasnosťou 16 mag v západnej časti Hydry. Expozícia bola robená za účelom spresnenia opozície dráhy asteroidov, ktoré našiel pri hľadaní stratenej kométy Biela v roku 1971 (Tichá, 2001). L. Kohoutek sám konštatoval, že ja jednalo o šťastnú náhodu, ktorej predpokladom bolo aj značné úsilie. Podľa prvých parabolických elementov dráhy sa v dobe objavu nachádzala asi 4 AU od Zeme a takmer 5 AU od Slnka.

Vzhľadom k tomu, že kométa mala prejsť perihéliom 28. 12 1973 vo vzdialenosti len 0,14 AU od Slnka, boli predpovede jasnosti optimistické, tie najodvážnejšie predpovedali maximálnu jasnosť až -5,0 mag. V médiách sa prezentovali práve predpovede najoptimistickejšie bez upozornenia z čoho vychádzajú. V tomto prípade sa jednalo sa o kométu, ktorá sa dostáva do vnútornej slnečnej sústavy po prvýkrát a tu je predpoveď najproblematickejšia. Kométa produkovala menej plynu ako je obvyklé a tak bola nakoniec sklamaním, očakávané nebeské divadlo sa nekonalo. Bola však pripravená rozsiahla medzinárodná pozorovacia kampaň, ktorej výsledkom bolo, že Kohoutkova kométa bola až do návratu kométy Halley v roku 1986 najviac pozorovanou. Získalo sa množstvo cenných poznatkov, v optickom spektre bola detegovaná ionizovaná voda. Kohoutkova kométa bola prvou, ktorú ľudia pozorovali aj mimo povrchu Zeme. Pre astronautov tretej misie orbitálnej stanice Skylab bol pripravený pozorovací program V kuloároch sa pošuškávalo. že aj z dôvodu zaradenia tohto programu na Skylabe bola predpovedaní jasnosť nadsadená.

V perihéliu bola uhlovo veľmi blízko (<1º) Slnka, dosiahla aj zápornú magnitúdu. Začiatkom januára 1974 však bola dobre pozorovateľná na večernej oblohe a v triédri bola lahôdkou.

 

Ďalšie informácie o kométe: 1, 2

 

 

P/1975 C1 = 1975 III = 1975c = 75P/Kohoutek

Kométa objavená fotograficky L. Kohoutkom 9. 2. 1975 v Hamburku – Bergedorfe 0,8 m Schmidtovou komorou pri skúmaní planetárnych hmlovín ako difúzny objekt 14 mag s centrálnou kondenzáciou objekt asi 4º južne od Plejád. Výpočet dráhy potvrdil, že sa jedná o kométy Jupiterovej rodiny s obežnou dobou 6,2 roka.

 

Ďalšie informácie o kométe: 1

 

 

P/1975 D1 = 1975 IV = 1975b = 76P/West-Kohoutek-Ikemura

Kométa objavená 27. 2. 1975 L. Kohoutkom na fotografickej platni pri pozorovaní predošlej kométy. V čase objavu bola kométa v Baranovi  ako objekt 13 mag. Aj v tomto prípade sa jednako o typickú kométu Jupiterovej rodiny. Nezávisle kométu našiel 1. 3. 1975 fotograficky 0,11m kamerou aj japonský amatérsky astronóm Tošihiko Ikemura v Shinshiro, Aichi. Neskôr sa ukázalo, že sa jedná o teleso identické s kométou, ktorú objavil Richard M. West a platniach exponovaných 1 m Schmidtovou komorou ESO na La Silla G. Pizzarom a D. Ballerauom už 15. 10.1974. Dnes je táto kométa pomenovaná po všetkých troch pozorovateľoch, jej obežná doba je 6,47 roka.

 

 

P/1983 J3 = 1983 III = 1983t = 134P/Kowal-Vávrová

 

Kométu objavila fotograficky na Kleti 14. 5. 1983 Zdeňka Vávrová 0,63 m Maksutovou komorou. Na snímkach pre hľadanie asteroidov bolo identifikovaný objekt s jasnosťou 16 mag. Vzhľadom na stelárny vzhľad bol pôvodne považovaný za asteroid., ktorý dostal predbežné označenie 1983 J3. V septembri našiel Charles T. Kowal kometárny objekt aj na snímkach z 1,2 m Schmidtovej komory palomarského observatória z 8., 9. a 15. 5. 1983. Začiatkom októbra Brian Marsden v Minor Planet Circular pubblikoval identitu oboch telies a kométa dostala označenie 1983 J3. Na spresnenie dráhových elementov bola využitá ak družica IRAS, no na vypočítanej pozícii sa kométa nenašla. O necelý mesiac neskôr sa A. Mrkosovi dodatočne podarilo nájsť kométu aj na kleťských snímkach z 31. 5. a vďaka týmto pozorovania sa dráha spresnila a kométa našla aj na záberoch IRAS.

Nakoľko pri objavových pozíciách bolo meno Z. Vávrovej, dostala kométa pomenovanie P/1983 J3 Kowal-Vávrová a po dvoch pozorovaných prechodoch perihéliom dostala poradové číslo 134P. Jedná sa o krátkoperiodickú kométu Jupiterovej rodiny s obežnou dobou 15,9 rokov.

Ostatný prechod perihéliom spočítal Nakano na 15. 11. 1998 a presné určenie dráhy umožnilo kométu objaviť už v 5. a 6. 12. 1997 na observatóriu Kitt Peaku v Arizone (Jim V. Scotti, 0,9 m ďalekohľadom Spacewatch). Projekt Spacewatch je prvým, ktorý na prieskum oblohy začal rutinne využívať CCD techniku.

Nasledujúci návrat bude v roku 2014, v júni toho roka by mala kométa dosiahnuť maximálnu jasnosť 14 mag.

 

Viac informácií o kométe: 1

 

Zdeňka Vávrová (*1945) pracovala na observatóriu Kleť v rokoch 1975 – 1995, venovala sa astrometrii komét a asteroidov, objavila 115 asteroidov.

 

Na počesť Z. Vávrovej je  pomenovaný asteroid  (3364) Zdenka,  ktorý objavil A. Mrkos na Kleti 5. 4. 1974.

 

 

P/1984 H1 = 1984 X = 1984n = 143P/Kowal-Mrkos

Kométa objavená fotograficky A. Mrkosom 2. 5. 1984 na Kleti 0,63 m Maksutovou komorou. ako objekt 15 mag mierne difúzneho vzhľadu. Podobne ako v prípade predošlej kométy Kowal-Vávrová bolo pozorovanie zaslané do Minor Planet Center ako nový asteroid, ktorý dostal predbežné označenie 1984 JD. Na negatívoch z 23. 4 a 30. 4. 1984 našiel Kowal (1,2 m Schmidtova komora na Mt. Palomare) objekt, ktorý v októbri B. Marsden stotožnil s Mrkosovým objavom.

Kométa bola celkovo dvanástou a zároveň prvou fotograficky objavenou Mrkosovou kométou. Mrkos pozoroval kométu ešte 19. 5. 1984 a tieto pozície sú posledné, ktoré boli získané (Tichá, 2001). Celkovo z 8 pozorovaní v trojtýždňovom oblúhu bola spočítaná krátkoperiodcká dráha s obežnou dobou 7,3 roka. Pri ďalšom návrate v roku 1991 a 1998 už nájdená nebola a v kometárnom katalógu bola označená ako teleso zaniknuté (D/1984 H1). Na jar 2000 Gareth V. Williams z Minor Planet Center pre teleso objavené projektom LINEAR s označením 2000 ET90 spočítal dráhu, ktorú umiestnil na webovú stránku venovanú koordinácii pozorovaní novoobjavených telies s neobvyklými dráhami a vyslovil podozrenie o možnej kometárnej dráhe.

Z ďalších pozorovaní (CSS, LONEOS, Kleť – J. Tichá a M. Tichý), nezávisle na sebe Brian G. Marsden a Carl W. Hergenrother identifikovali teleso 2000 ET90 so stratenou kométou Kowal-Mrkos. Spätné prepočty ukázal, že kométa sa v marci 1989 priblížila k Jupiteru len na vzdialenosť 0,16 AU a tak rozdiel vo vypočítanom a skutočnom čase prechodu perihéliom bol v ICQ Comet Handbook až 125 dní.

 

Ďalšie informácie o kométe: 1

 

 

P/1991 F1 = 1991 IV = 1991k = 124P/Mrkos

Kométa objavená fotograficky A. Mrkosom 16. 3. 1991 0,63 m Maksutovovou komorou na Kleti ako mierne difúzny objekt 16 mag bez náznaku chvosta asi 2º východne od γ Vir. Je to trinásty a posledný Mrkosov objav kométy urobený pri hľadaní asteroidov.

Po publikovaní objavu ju následne pozorovali na viacerých zahraničných observatóriách takmer 4 mesiace a boli nájdené aj predobjavové pozorovania z japonských hvezdární Kitami a Yatsutgate. Pri ďalšom návrate ju našiel C. W. Hergenrother na CCD snímkach, ktoré urobill S. Larson 20. a 28. 9. 1995  2,3m reflektorom na Kitt Peaku viac ako rok pred prechodom perihéliom.

Kométa s obežnou dobou 6,04 roka je typickým predstaviteľom Jupiterovej rodiny komét.

 

Ďalšie informácie o kométe: 1

 

P/2000 U6 = 196P/Tichý

 

Kométa objavená 23. 10. 2000 Milošom Tichým na Kleti 0,57 m reflektorom ako slabý objekt 18,5 mag vo východnej časti Barana. Je to prvá „naša“ kométa objavená CCD detektorom. Objav bol uskutočnený pri následnej astrometrii asteroidov na snímke takmer na okraji zorného poľa. Skôr ako nenápadný difúzny vzhľad si M. Tichý všimol neobvyklý vlastný pohyb telesa v porovnaní s asteroidmi hlavného pásu. Už predbežný výpočet ukázal značne excentrickú dráhu (e ~ 0,4) a teda aj možnosť, že sa jedná o krátkoperiodickú kométu s obežnou dobou 7,32 roka (súčasná je 7,36). Ďalšie pozorovania na Kleti aj v zahraničí objav potvrdili, výslednú dráhu v cirkulári IAUC publikoval Brian G. Marsden z Harvard Center for Astrophysics a kométa dostala označenie P/2000 U6 (Tichý).

 

 

Na počesť M. Tichého je pomenovaný asteroid (3337) Miloš, ktorý objavil L. Kohoutek 26. 10. 1971 v Hamburgu.

 

P/2012 T7 = 276P/Vorobjov

 

Kométu objavil 15. 10. 2012 Tomáš Vorobjov z Bratislavy ako slabý objekt 20 mag pomocou rutinnej prehliadky snímkou získaných diaľkovo ovládaným 0,8 m Schulmanovým teleskopom na Mt. Lemmon Sky Center Observatory v Arizone. Potvrdzujúce snímky získal deň po objave R. Holmes a už nebolo pochýb, že sa jedná o novú kométu. Po zhromaždení dostatočného množstva pozorovaní bol objav kométy P/2012 T7 (Vorobjov) oficiálne oznámený 18. 10. 2012.

Viac informácií je v článku Š. Kürtiho.

 

Na počesť T. Vorobjova je pomenovaný asteroid (4858) Vorobjov,ktorý objavil J. Gibson 23. 10. 1985 na Mt. Palomare.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tabuľkový prehľad:

 

 

 

 

 

 

P. Rapavý, február 2013

 

Valid XHTML and CSS.